7. Kapitola

8. března 2013 v 22:50 | Saška |  Bude to len cez leto?
Ak sa ešte niekedy dostanem do deja tak to asi aj dopíšem, lebo som to písala už strašne dávno a včera som to našla:)



Ani ja som sa už dlho takto super s nikým necítila. A tak sa ku mne približoval a približoval......

Až nakoniec sa naše pery spojili. Bolo to niečo úžastné, neopísateľné. Naozaj som to nevedela a ešte stále neviem opísať. Nohy sa mi podlomili a kebyže nie je taký obozretný už by som ležala na zemi, ale stihol ma zachytiť a pritiahnuť si ma k sebe, čím náš bozk ešte prehĺbil. Túto krásnu chvíľu prerušil nejaký veľmi divný zvuk. Nechcela som aby to skončilo ale Dávid sa odtiahol a keď ich zbadal zarazil sa. Pozrela som sa jeho smerom a taktiež som sa zarazila. Takže po prvé boa už tma, čo som nečakala. A po druhé videli sme ako sa na nás pozerajú naše mami s divným pohľadom, s ktorého sa dala vyčítať radosť? No moja mamina ma prekvapila. Ona veľmi nebola rada keď ma videla s niekým, presnejšie s nejakým chlapcom, ale teraz.....

Do mamini strčila Evka aby na nás tak nečumela a zobrali sa na odchod. Prvé čo ma napadlo bolo, že ma mamina po príchode bude spovedať.
"Ach prepáč. Ja-ja som nechcel, neviem čo sa to so mnou stalo. Neovládol som sa mrzí ma to Danielka." Povedal a naozaj bolo v jeho hlase počuť ako mu je to veľmi ľúto.
"Nič sa nestalo. Ani ja som sa neovládla. Takto som sa ešte nesprávala. Aj mne je to ľúto."povedala som a bála som sa mu pozrieť do očí. Pomaly sme vykročili smerom domou ani sme slovo neprehovorili mne v hlave vírili všelijaké myšlienky a Dávid vyzeral byť tiež veľmi zaujatý tými svojimi. Prišli sme pred náš dom.
"hm tak Danielka dnes to bol naozaj skvelí deň, ďakujem že si mi ukázala mesto a že som mohol byť s tebou dlhšie ako len na obede. Vieš už tam si mi padla do oka a to čo sa stalo v parku to bolo pre mňa niečo neuveriteľné, neviem či aj pre teba ale pre mňa áno." Povedal a pevne ma chytil za ruku.
"no Dávid, vieš aj pre mňa to všetko bolo veľmi skvelé. Ale nepoznáme sa ešte dlho a ja som pred dvomi týždňami prežila rozchod tak prosím ťa netlač na mňa a po čase sa uvidí. Ale nevzdávaj sa len sa musíme trošku viac spoznať. A ako som videla reakciu našich mám tak určite nebudú proti." Odpovedala som mu s úsmevom a na rozlúčku som ho objala. Rozlúčili sme sa a ja som vykročila za bránu. V duchu som si predstavovala rozhovor, ktorému sa asi nevyhnem s maminou. Bolo 22:00 mamina nemala rada keď som jej nepovedala kedy prídem domou ale keďže ma videla s Dávidom tak mi to dúfam odpustí. Ešte som sa nadýchla zhlboka a otvorila som dvere. No super v obývačke sa ešte svieti čiže výsluchu sa nevyhnem. Vošla som do chodby vyzula sa a išla do kuchyne.
"Ahoj mami. Už som domaaa." Zakričala som zobrala jablko (to je teraz moje najčastejšie jedlo na večeru, keďže nikdy nie som načas doma) a chcela som ísť do izby ale mamina ma zadržala.
"Ahoj Danielka nejdeš so mnou pozerať sa ešte chvíľu na telku?" spýtala sa celkom nevinne, ale to je jej taktický ťah, ja to už poznám.
"Nie mami nejdem som dosť unavená s toho tepla" povedala som nevinne, ale ona mi na to určite neskočí.
"No dobre tak sa ťa chcem spýtať, čo to bolo v tom parku? Dobre som videla? Páči sa ti? Chceš s ním chodiť?" zosypala na mňa toľko otázok až som sa ja zosypala na zem. Strašne sa mi zakrútila hlava. Mamina sa tak zľakla, až zhíkla. Ja som už nič nevnímala len tmu. Mne sa zdalo že o pár minút na to som sa prebrala niekde kde som ešte nebola boli tam len štyri steny a jedna posteľ a kreslo, na ktorom som videla maminu sedieť. Zdá sa mi, že spala. Chcela som si sadnúť ale niečo mi to nedovolilo. Bola to tupá bolesť, ktorá mi vystreľovala z ruky. Od zhrozenia som zhíkla a zobudila maminu, tá hneď stála pri mne a kontrolovala ma. Jej prvá otázka bola ako sa cítim a či mi nie je zle a čo ma bolí. Ja som sa na ňu len nechápavo pozrela.
"Čo by mi akože malo byť? Cítim sa dobre až na niečo čo ma pichá do ruky." Odpovedala som a vtedy som sa pozrela na ruku a uvidela som infúziu. Ja som v nemocnici, uvedomila som si asi až príliš neskoro. Mamina si všimla moju reakciu a hneď mi to všetko začala vysvetľovať.
" Neviem čo všetko si pamätáš. Ale začnem od vtedy ako si prišla domou bola si unavená, chcela si si ísť ľahnúť ale ja som sa ťa začala vypytovať na Dávida. Ty si v tom odpadla. Neviem prečo to bolo a nevedia to zistiť ani doktori. Mysleli si, že je to preto, lebo si celý deň nepila. No ja som im vysvetlila, že ty si na seba dávaš pozor a to by sa ti nikdy nemohlo stať." skončila mamina svoj monológ a ja som si vtedy uvedomila, že som naozaj celý deň nepila. Ale bála som sa priznať. Bola som tak pohltená Dávidom a tým neznámym, čo si s ním píšem, že som zabudla na to ako veľmi je teplo a mala by som častejšie piť.
"Mamí?" začala som opatrne.
"Áno srdiečko?" pozrela na mňa s úsmevom.
"No vieš doktori mali pravdu ja som naozaj v nedeľu toho veľa nevypila. Naozaj ma to veľmi mrzí ja som si ani neuvedomila." Pozrela som sa na maminu so slzami v očiach.
"Nevadí vraveli, že hneď keď sa zobudíš ťa prepustia nemajú dôvod ťa tu držať nasilu mám pre teba jednu správu bol tu za tebou aj Dávid veľmi sa zľakol keď sa od Evky dozvedel čo sa ti stalo a volali mi aj tvoje kamarátky, že ak sa cítiš. Všetci sa o teba veľmi báli Danielka toto nám už nikdy nemôžeš urobiť" ako to povedala vo dverách sa ukázal doktor s úsmevom na perách. Oznámil mi, že sa môžem zbaliť a odísť. Využila som neprítomnosť mamini a pozrela som sa na mobil. Mala som tam dve správy jedna bola od Andy. Chcela iba toľko že keď už budem doma a bude mi lepšie tak sa jej mám ozvať a príde ma pozrieť. A ďalšia bola od neznámeho. Veľmi som sa potešila neverila som, že si na mňa po víkende keď sme si nepísali aj spomenie..... a stalo sa. V smske bolo napísané:

Ahoj milá neznáma ani sme sa nestihli poriadne predstaviť. Tak začnime od začiatku ja sa volám Tomáš. Teší ma. A inak prepáč že som sa cez víkend neozval ale nestihol som mal som ho dosť nabitý stále ma niekto otravoval ale ja som stále myslel na to kedy sa mi podarí napísať ti. Tak prajem pekný zbytok dňa a dúfam že sa ozveš. Ahoj Tomáš.

Celkom ma prekvapila sms od neho ale aj potešila. Chcela som Tomáškovi aj odpísať ale v tom prišla mamina a radšej som odložila mobil a rozhodla sa že mu odpíšem až doma. Cestu domou sme prešli v tichosti. Keď som vošla do domu zamierila som rovno do izby bola som ešte trochu som bola oťapená z infúzie. Neprešlo ani päť minút a už som zaspala. Zobudila som sa na zvuk zvoniaceho mobilu pozrela som na display a uvidela som na ňom meno.......
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Komentáře

1 Samaja Samaja | Web | 11. března 2013 v 22:31 | Reagovat

Jaké??? Já chci další :). Nádhera!!!

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama